close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Ticho

18. června 2009 v 20:46 | Ayra chan
Znavená tým, že stále musím existovať som sa pod všetkých tých pocitov zrútila na zem. Ležala som tam zaplavená svojimi slzami, nezmýselnými pocitmi čakajúc na to kedy zanikne moja nezmyselná existencia. Znova sa mi dolu tvárou spustili slzy ako znak zúfalstva, ktoré mi prúdilo celým telom. Nechcela som veriť tomu, že je preč. Nemohla predsa len tak odísť bez toho aby mi povedala ,čo i len pár slov.
Zmizla si a zo života mi vyprchala všetká radosť, ktorá ešte nestihla utiecť. Akoby som bola len niekoho bezdúchou bábkou, ktorá nemá slová a nedokáže hovoriť. Nevie sama hľadieť a počuť všetko potrebné. "Prečo si tak rýchlo musela odísť? Zbaviť sa všetkých tých čo ťa mali radi. Zobrať im srdcia? Zbaviť ich duší?"
Beznádejne som ležala tvárou otočenou k zemi a drsný povrch koberca mi škrabal tvár. Oči ma začínali štípať od sĺz a dýchanie bolo čoraz hlasnejšie. Chcela som sa ukryť pred svetom. Bol to už skoro rok , čo si preč.
"takmer jeden rok , čo zlyhalo tvoje srdce a ty si takmer dobrovoľne odišla. A pritom tu boli toľkí ľudia , čo by ti venovali to svoje len aby si mohla ďalej žiť....No ty si to neprijala a spokojne si si odišla s úsmevom na tvári zatiaľ čo ja.....a nielen ja.....som plakala za tvojím odchodom.
Neochotne som sa posadila na posteľ akoby mi to niekto prikázal. Do rúk som vzala vankúš a pevne som ho objala. Takou silou až mi obeleli dlane na rukách. Všetko len preto aby som sa aspoň chvíľu necítila celkom sama. Cítila som bolesť, no plač mi nepomáhal ju dostať z tela, aj keď z mojich očí vypadlo už toľko nezmeyselných sĺz.
"Aký zmysel má vlastne moje bytie?" Stále som len stála bez pohybu...preto aby sa vo mne ešte stále živila nádej Nechcela som už viac byť. Nedokázala som ísť v pred a pritom sa udržiavať pri živote. Celkom sama.Verila som tomu , že sa raz vrátiš , no potom som zistila, že nemá zmysel čakať na teba. Vedela som, že už nikdy neprídeš.
"Ja nedokážem veriť v nemožné. Aký má vôbec zmysel stále byť na tomto zemskom povrchu aj bez tých čo im vzali veľký kus ich duše. Pripravila si ma oň akoby to miesto patrilo len tebe.....a nepatrilo snáď?"
Začula som kroky vo vedľajšej izbe a môj hovoriaci hlas stíchol bez toho aby som sama chcela. Ozvalo sa ostré klopanie, ktoré ohlušilo moje uši. Rozľahlo sa izbou........Ticho. "Si doma?"......Ticho. Slabo som začula stlačenie kľúčky , no začínal sa mi rozmazávať pohľad a tak som si nebola istá tým kto stúpil. Ja som bezducho ležala na posteli a čakala kto príde. Neschopná pohybu.
Nechcela som viac byť. Nehcela som ďalej žiť bez dôvodu aby bol človek ešte stále človekom. "Prosím nie ."začula som známy hlas, ale nemohla som prísť na to aké meno k nemu priradiť. Netušila som čo sa vlastne stalo a kde to vlastne som. Zacítila som ťiaž bezvládneho tela.
Môjho tela. Kam sa len podelo bitie srdca? Nepočujem to pravidelné ukľudnujúce búchanie. Žene , ktorá sa skláňala nadomnou do tváre spadli vlasy a z líc sa kotúľali slzy. Slzy smútku. Bezvádlna ruka dopadla na zem a odhalila svoje smrtelné zranenie.
Už v nej nebola ani posledná kvapka krvi a viac nebolo návratu späť. Zacítila som ako po mojej tvári stiekla posledná slza a rana prestala bolieť. Moje telo pomaly pohĺcala nenásytná tma. Tak veľmi hladná od nedostatku potravy, že mi vzala to posledné čo ostalo. Vzala mi poslednú vôľu byť človekom. Pohltila ma po kúsočkoch až sa moja existencia stala zabudnutou.

 

Kam dál

Reklama